Pojem žalobca sa používa v civilnom súdnom konaní. Označuje stranu sporu, ktorá podala na súd žalobu, návrh na začatie súdneho konania. Týmto návrhom sa žalobca domáha svojich nárokov voči žalovanému (druhej strane sporu).
Žalobcom môže byť fyzická aj právnická osoba. Na strane žalobcu môže vystupovať jedna osoba, ale aj viacej (nie sú výnimočné ani prípady, kedy je žalobcov napríklad viacej ako 100).
Žalobca ako pán sporu (po latinsky „dominus litis“) disponuje konaním a jeho predmetom, tzn. záleží len na žalobcovi, či podá návrh na začatie konania, aké nároky uplatní a či bude v spore pokračovať alebo napríklad zoberie svoj návrh v priebehu konania späť.
Žalobca má v spore zložitejšie postavenia ako žalovaný, lebo musí preukázať svoj nárok, ktorého sa na súde domáha. Pokiaľ sa mu to nepodarí, nebude v spore úspešný. Žalobca teda vždy musí byť v spore aktívny. V praxi sa často v tejto súvislosti môžete stretnúť s tým, že žalobca musí uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom uplatneného nároku. To znamená, že žalobca musí tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa jeho nároku (bremeno tvrdenia) a taktiež ich existenciu súdu preukázať prostredníctvom predloženia dôkazov.
Príklad
V spore o zaplatenie dlhu zo zmluvy o pôžičke by mal žalobca (veriteľ) tvrdiť, že uzatvoril so žalovaným (dlžníkom) zmluvu o pôžičke, na základe tejto zmluvy žalovanému poskytol finančné prostriedky, ktoré mu však žalovaný riadne a včas nevrátil. V nadväznosti na tieto tvrdenia by mal žalobca doložiť dôkazmi, že k uzavretiu predmetnej zmluvy došlo a žalovanému boli zo strany žalobcu poskytnuté finančne prostriedky. Žalobca nemá povinnosť preukázať, že žalovaný požičanú čiastku NEvrátil, lebo negatívne skutočnosti sa nepreukazujú (nemôžete preukázať niečo, čo sa nestalo).
« Späť na Právnicky slovník